Komentár Lukáša Krivošíka: Niektorí Západoeurópania nami pohŕdajú
Debaty o obmedzení sociálnych benefitov pre ľudí z postkomunistických krajín nám dávajú pocítiť, že sme Európania druhej kategórie. Ako naložiť s týmto frustrujúcim poznaním?
„Keď chceme povedať, že Somálčanov nie je možné asimilovať, skončíme s tým, že hovoríme o Litovčanoch,“ poznamenal vlani D. J. Webb vo svojom článku na stránke britskej Libertariánskej aliancie. Narážal v ňom na pokrytectvo verejnej debaty o imigrácii v Spojenom kráľovstve.
Na jednej strane sa okolo mimoeurópskych prisťahovalcov opatrne našľapuje, aby človek nebol obvinený z rasizmu – aj keď spolužitie s nimi prináša mnohé výzvy.
Na druhej strane sú pracovníci z východných členských krajín EÚ zbytočne démonizovaní v politickej debate, hoci majú omnoho lepšie predpoklady vďaka kultúrnej blízkosti zapadnúť do britskej spoločnosti. No keďže sú bieli, pozerať na nich zvrchu je dovolené…
Občania druhej kategórie?
Dohoda s Britániou spred pár dní, ktorá má obmedziť prístup pracovníkov z krajín EÚ k niektorým sociálnym benefitom; špekulácie, že ďalšie západoeurópske krajiny by mohli vzniesť podobné požiadavky; a tiež debaty o takzvanom minischengene, vysielajú občanom štátov stredovýchodnej Európy veľmi nepekný signál. Akoby sme pre Západoeurópanov boli Európanmi druhej kategórie.
Predsudky a pohŕdanie Východoeurópanmi sa môžu zaodieť do rôznych hávov. Pravičiar na nás môže zazerať s obavami, že chceme zneužívať tamojší sociálny systém. Socialista namietne, že stláčame mzdy a berieme prácu domácim.
Pre salónneho ľavicového liberála sme zase poľutovaniahodnými barbarmi z východu, ktorým ešte nedošla „úžasná“ pokrokovosť niektorých módnych agend.
Treba si to priznať: V západoeurópskych krajinách na nás stále ešte mnohí hľadia cez prsty. Je to podobné, ako keď sme po revolúcii boli pre Rakúšanov hlavne „zlodejmi áut“. Ako však na to zareagovať?
Zakúrme cudzími predsudkami
Prvá vec, nesúďme Západoeurópanov až tak prísne. Nie sme natoľko odlišní. Ruku na srdce, aj mnohí z nás hľadia zvrchu na ešte zaostalejšie krajiny na východ a juhovýchod od nás (aj keď niektoré z nich nás už v niektorých oblastiach predbiehajú).
Druhá vec, zakúrme si západoeurópskymi predsudkami. Použime ich pohŕdanie ako motiváciu pre rozvíjanie našej vlasti. Medzi krajinami existuje jasná hierarchia podľa životnej úrovne. Tí, čo sú za vami, k vám vzhliadajú so zmesou závisti a obdivu. Tí pred vami na vás hľadia zvrchu.
Nepáči sa nám, že Slovákmi vo vyspelom svete mnohí pohŕdajú? Tak sa celými silami snažme urobiť z našej krajiny miesto, ku ktorému ostatní budú vzhliadať s obdivom a inšpiráciou. Nie je to jadrová fyzika. A nemusí to trvať ani celú generáciu.
Voľby sú jedinečnou príležitosťou, aby sme cieľavedome vykročili za týmto cieľom. Nikto iný za nás našu krajinu do poriadku nedá.
I’m delighted to see a wider readership!
Would be wider still if you published a book or two. I won’t stop suggesting this until it happens.
I will try and re-edit 20 or 30 articles in a document and see how it looks, and send you a copy to see what you think. Thanks for your encouragement, Keir.
Please do, to keir@libertarian.co.uk. I shall help with formatting if you are unsure.
Might want to consider a periodical of the ‘best’ works during a quaternary season.
A translation would be handy…
Sean makes a good, orthodox case for privatising the Monsters in Blue. The only reason for listening to this broadcast is that it shows how he was moving without fully realising from the old privatise everything school of libertarianism to a more sophisticated understanding of the need to shut down certain state activities on the grounds that they are too dangerous to civil society to be left even in private hands. This is a sound file of a television broadcast.
Thanks. I don’t know which broadcast you heard, but I am aware of how unorthodox I am in my libertarianism. Though it grows more pronounced with age, I was never entirely happy with the hyper-Thatcherite view of economic reform.